VODNÉ ZÁHRADY
Základné informácie o vodných záhradách.
Tajomnosť vodných hlbín a krása voľnej vodnej hladiny dráždili od pradávna zmysel človeka pre krásno, roznecovali jeho predstavivosť. Od staroveku nachádzala voda uplatnenie v súkromných záhradách, z ktorých k najstarším a najznámejším patria záhrady egyptské, visuté záhrady, záhrady antické, čínske, japonské a iné. V dobách renesancie, baroku aj neskôr vznikajú záhrady ďalších typov. Aj v týchto okrasných záhradách býva využívaná estetická funkcia vody.
V uzavretom priestore starovekej egyptskej záhrady sa vyskytovali pravidelné geometrické nádrže, okolo ktorých boli vysadené rastliny a vybudované drobné stavby. Na niektorých vyobrazeniach vidíme že Egypťania osadzovali vodu rybami, vodnými vtákmi a vodnými rastlinami.
Od 13. storočia pnl. vznikali záhrady čínske a kórejské, v ktorých majú vodné nádrže už väčšinou nepravidelný tvar. Záhradnícke umenie starej Kórei a Činy bolo asi pred poldruha tisícročím prevzaté a zdokonalené v preslávených japonských záhradách, v ktorých sa kládol dôraz na farebnú a tvarovú striedmosť, na jednoduchosť. Existuje tu však aj rozsiahla a zložitá symbolika, obvykle nábožensky podložená. Hlavnými prvkami sa postupne stali voda, kameň a rastliny. Už pred 15 storočiami bola v Japonsku považovaná voda za jeden zo základných okrasných prvkov. Postupne boli kompozície začlenené aj zvieratá a naviac bol viac využitý otvorený priestor.
Pred viac než tisíc rokmi sa tu dostá do veľkej obľuby rozsiahlejší rybník s ostrovčekom a je zdôrazňovaná aj dynamika vody vytváraním vodopádov. V 15. - 16. storočí nachádzame rybníčky hlavne na úpätí kopca s čajovňou. Veľmi často je voda spolu s náznakmi kopcov využívaná len v pozadí pre zdôraznenie vzdialenostnej ilúzie obzvlášť v tkzv. type rodinnej záhrady. Na prelome 16. a 17. storočia potom prevládajú monumentalizujúce architektonické merítka, ktoré sú v záhrade naznačované mohutnými balvanmi a väčšími stromami. Objavujú sa aj kamenné lampy a svietniky a šlapákové chodníky so stupňami. To všetko tvorí rámec k obľúbeným vodným nádržiam. Od 17. storočia sa väčšina týchto základných prvkov spája tak, aby záhrady čo najlepšie slúžili k prechádzkam. Chodníčky už bývajú vydláždené, vedú k rybníkom, potokom, pahorkom a skalám s vodopádmi. Myslí sa pri tom na pôsobivé výhľady z rôznych miest a uhlov. V domoch potom vznikajú maličké intímne záhrady.
Zároveň sa začnú rozlišovať viaceré typy záhrad:
- čajové záhrady bývajú dvojakého druhu - vnútorné a vonkajšie. Vonkajšie čajové záhrady majú rozložitejšiu plochu a chránia malé vnútorné intímne čajové záhrady pred vonkajším svetom. Hlavnou zásadou čajovej záhrady je elegantná jednoduchosť, nenútenosť a prirodzenosť. Vnútri na viac zatienených miestach sú vysádzané stálozelené kríky obvykle ku skupinám skál. Vo vonkajších záhradách je zdôraznené svetlo a slnko- nachádzame v nich hlavne opadavé listnáče. Kamenné laterny osvetľujú chodníky, odpočívadlá a vodu
- rovinné záhrady sú v podstate vytvárané v tvare plochej panvy, či horského údolia alebo otvorenej lúky. Rovinná záhrada býva tvarovaná ako vodná hladina, príp. ako pobrežie alebo ostrovček. Rovinné záhrady ozdobujú kamene v pôsobivých skupinách v nepárnom počte, solitérne stromy, kamenné laterny, studne, vodné bazény, pramene a chodníčky zo šlapákových kameňov. Tieto prvky zároveň narušujú monotónnosť záhrady. Brezy, štíhle formy borovíc a iné rastliny naznačujú zvislé línie - nesmú však príliš rušiť základy obraz - pláň. Takéto záhrady vytvárajú Japonci aj na ploche 10 m2
- prechádzkové záhrady využívajú predovšetkým úzke priestory medzi domami, stenami, plotmi a podobne. Vyznačujú sa jednoduchou úpravou a striedmosťou: kamenné laterny, bazény, príp. skupina kameňov zdôrazňuje základný motív - chodník. Dreviny sú štíhle, tvarovo otvorené presvetlené rezaním
- pieskové záhrady sú mimoriadne jednoduché. Je tu uhrabaný svetlý piesok, či štrk, pár kameňov v pôsobivej skupine, okolo nich trochu machu, či machovitých tráv, obvykle žiadne kríky ani stromy. Postačí pre ne celkom malá plocha: vstupné priestory, vnútorné priestory domov blízko francúzskeho okna, terasy balkónu, palubovky a podobne. Japonci majú zvláštny vzťah k prírode, snažia sa s ňou splynúť. Vo výbere motívov sú zdržanliví. Nemajú radi prílišné hromadenie a miešanie ozdobných a rastlinných prvkov. Ich heslom býva menej je viac. Vzory nachádzajú alebo v hornatých scenériách alebo v horskej lúčke. Záhrada má pôsobiť ako náhodne vzniknuté zákutie prírody, zdôraznená je symbolika a romantické vyznenie použitých motívov. Potôčiky, ostrovčeky a skupiny kameňov dodávali nepravidelnému tvaru vodných nádrží prirodzene členitý vzhľad. Voda bola za pomoci drevín a bylín. Japonnci sú vo využití vody v obytnom type záhrady skutočnými majstrami
- antické záhrady sa rozvinuli do krásy až v dobe rímskeho impéria. Aj tu bola výrazným prvkom voda, zvlášť v átriu, kde bývala pred zastrešeným otvorom postavená nádrž s dažďovou vodou
- atriové záhrady boli prevzaté Maurami a od nich Španielmi, ktorí rozvinuli zvláštny typ obytného dvora vysadeného zeleňou. Antické dedičstvo zužitkovali neskôr aj záhrady talianske, ktoré boli terasovite šachovnicovo usporiadané, obvykle do troch celkov. Súkromné záhrady sa často prelínajú s parkami, ktoré vznikali z loveckých obôr
